Dnes som bol v lese. A padol za mnou strom.

Autor: Martin Gregor | 30.10.2020 o 15:24 | (upravené 31.10.2020 o 7:54) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  529x

Sedel som si na svojom pníku v tichu. Pri potôčku ako obyčajne. Šuchot to najprv bol, ale vravím si, jedna šiška leto nerobí. Potom praskol konár a následne si dvadsaťmetrový búčik ľahol za môj chrbát.  

Pomyslel som si, pekná scénka. Nemal som tu byť, mohlo ma to trafiť. Ako si tak sedím ďalej, uvažujem. Mal by som sa pratať. Jedno šťastie som už mal. Voľačo mi vraví, že šťastie nie je náhoda. Dve šťastia po sebe, by však už náhoda nebola určite. Normálny človek, by sa predsa zdvihol a utekal pomaly pod ďalšie stromy.  Ja, ale dnes nie.

Sedím si ďalej a stále prší. Mám dve pivá vo vrecku a kvapká na mňa čoraz menej. Dokonca je tu viac svitu ako vo dne má byť.  Obzerám si svoj nový budúci padlý strom. Ten bude navždy môj, videl som ako vznikol.

Otočím svoj zrak k potoku a dlho hľadím na kopu lístia. Všetko je to tu také žlté, trochu zelené a najmä čierne. Však prší a drevo sa leskne svojou kôrou či lykom. Lístok sa nadvihne a spod neho trčí malá čierna labka s guľôčkami. Krásne očká a hrboľaté telíčko. Salamandra. Vravím si, táto noc bude dlhá, ale zatiaľ je len tesne poobede. Jašter sa pohne asi tak pol krôčika za minútu, ale ja ho už stále vidím. Sledujem ho. Je čierny a má žlté bodky. Pár metrov od neho vidím konárik. Z ulomenej vetvičky v potoku trčí a sú na ňom žlté huby. Také malé, avšak úplné rovnaké ako telo toho tvora. Čosi mi opäť vraví, vezmi rýchlo telefón a natoč to. Také zvieratko nevidíš často. Neurobím nič. Uvažujem nad tým konárikom. To ani nie je možné, že to zviera vyzerá úplne rovnako ako on. Toľko práce za milióny rokov. Hotová evolúcia. Ako to tá salamandra vedela, že chce vyzerať presne takto, aby ju nikto nenašiel. Rozhodnem sa. Z úcty k Tebe nespravím ani len fotku. Rozumieme si. Zvieratko opatrne odkráča a zalezie pod môj strom. Dopijem pivo a predsa len sa odhodlám, aspoň niečo na pamiatku. Malú fotku. Lenže tam už nič.

V poslednej dobe nestretávam ľudí. Ohľaduplne chodím oblúkom. Tešíme sa zo stretnutí našich psov. Mávame jeden na druhého z diaľky, niekto fajčí, niekto pije. Autobusom chodím zriedka. Auto nemáme. Pridám si ku všetkému pol hodinky a kým autobus stojí zo desať krát na zástavke po dve minúty, prídem väčšinou tam - kam potrebujem spolu s ním. Umývam si ruky. Občas si dám rúško. Najmä, keď vidím, že ho ostatní majú a pozerajú na mňa závistlivo. Všetko je to v poriadku. Myslíme jeden na druhého.

Zajtra sa všetci stretneme. Aj tí, ktorí sme na seba nikdy nenarazili. Vonku je sychravo a vlhko. Obláčky pary pred ústami každého z nás, sú ten krásny príznak jesene.

Na našej zastávke, vedľa kontajnerov stavajú stan. Taký ten pekný. Z igelitu za pár centov. Roboši nadávajú, že prší. Radšej, by ho stavali niekde na pláži. Chlapi som s vami. Zajtra príďte. Budeme v tom všetci spolu.

Podebatujeme hodiny v rade. Niekto si pofajčí, niekomu bude zima. Druhý si vypije a vydrží to v tričku. Bude nás kilometer. Na každého príde. Sadneme si na stoličku a dáme dole rúška. Príde zdravotník  zo šesťčlennej skupiny a bude mať na sebe vždy nové rukavice. Alebo si aspoň tie staré občas pofŕka liehom, keď ho budú striedať. Človek sa nadýchne a poskytne nos. Musí. Niektorých to pošteklí, iní budú vzorne zatajovať dych. Palička sa vytiahne a my sa nadýchneme pokoja a slobodne vydýchneme. Budeme sa môcť zvesela vrátiť do práce alebo ísť aspoň von. Prípadne sa len tešiť na dobré výsledky pre všetkých.

Vojak bude mať rúško. Tento krát poriadne, lebo posledných najviac tristo sa ich stihlo v službe národu nakaziť na 36 odberných miestach na Orave v priebehu troch dní a za rovnakých okolností. (https://myorava.sme.sk/c/22516145/zoznam-odbernych-miest-v-dolnom-kubine-a-namestove.html).  Ešteže je mier. Verím v odmeny a istoty pre každého z vás. Koľko z vás je dnes v ťažkostiach, to som sa dozvedel po týždni až včera. Od pondelka už budú tajiť všetko.

Policajti tam budú tiež. Tí sa nenakazia, lebo to nesmú prezradiť. Hasiči pozbierajú padnuté stromy. Dobrovoľníci dostanú stravný lístok. Písať sa nebude len jedným perom a sloboda ani neurčí jeho farbu.

Keby som nebol zvedavý, tak nikam nejdem. Ale rádio káže ísť. Risknem to. Som nezodpovedný a mám dobrodružnú povahu.

Syn chce ísť tiež. Lebo chce vidieť babku. Lepší papier ako rúško. Nemôžem ho v tom nechať samého. Pôjdem s ním a budeme príkladom svornosti. Dva dôvody sú lepšie ako jeden.

Žena pôjde tiež, pretože najviac disciplíny dnes vykazujú liberáli. Zbavujú sa jednej slobody za druhou a krikom hrozia nám všetkým ostatným.

Možno to nedopadne dobre. Premiešame sa. Všetci tí, ktorí sme si doteraz dávali na všetkých pozor a v prípade pochybností volali lekárovi, alebo si aspoň zaobstarali test, tak budeme robiť aj naďalej. Splníme si ale svoju nedobrovoľnú povinnosť a získame modrý papier. Rozdelíme sa na tých, čo ho majú a čo nie. Na tom bude záležať, aspoň tých pár dní.

Hrdinovia dnešných dní sú zdravotníci. Najmä tí dvaja, ktorí otestujú cez 4 tisíc ľudí za dva dni. Neskôr sa vrátia zdraví na svoje pracoviská a po víkende budú pokračovať v boji, ktorý zvádzajú už viac ako osem mesiacov, takmer zdarma. Dušičkovému nezmyslu budú vystavení najmä kvôli chvíľkovej štatistike. Kvôli presnému súčtu nepresných čísiel a pochybnej sláve, ktorá narcistickým diletantom v politike dlho nevydrží.

Dnes sa mi nič nestalo. Zajtra sa pôjdem pozrieť, či to tak aj zostane. Ak aj nie, niet si tu čo vyčítať. Všetci sme totiž v živote na mieste, kde asi v danú chvíľu máme byť. Ak nám však do toho ktosi zasiahne a dotkne sa kociek náhody, tak omyl pozmenených skutočností sa stane pravidlom ďalšieho vývoja.

Budúcnosť si nevyberáme.

Vyberáme si len vlastné rozhodnutia. Prípadne čerpáme vlastné šťastie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pred Vianocami sa do škôl vráti nanajvýš zopár tisíc žiakov

Ministerstvo chystá na december len pokus, či sa školy vôbec dajú preventívne testovať.


Už ste čítali?